Zátoka oblakov
Ak chceme lietať a snívať v oblakoch, potrebujeme krídla, ak si však všetky naše sny a predstavy chceme preniesť aj na zem, mali by sme sa naučiť aj pristávať a kráčať po zemi...
V tej zátoke plnej oblakov,
niet vôbec žiadnych únikov,
oči ti zakrývajú čiernou mráčavou,
pred tou žiarou z neba slnečnou,
niet úniku, padať hlbšie nemôžeš,
bez krídiel už navždy ostaneš.
V tej zátoke plnej oblakov,
vznáša sa plno snežných závejov,
a v nich tvoje srdce spútané,
blúdi v poveternom prievane,
sníva o bájnom nebeskom poklade,
v srdci tvojej lásky, v hĺbke ukrytej.
Do očí ti hľadí tvoj osud,
mlčky sa vznáša, ale nič netají,
všetky sny tvojho srdca náhle roztopí,
a ty cítiš len drobné štipľavé pálenie,
keď láska z tvojho srdca náhle utečie,
láska vypriahne, no sny a spomienky
v srdci tvojom navždy ostanú,
čakajúc na lásku, v zátoke oblakov stratenú.