Verím
Stále sa nášho sna pýtam,
kam sa z nášho srdca
podela všetka tichom vanúca neha,
odpovede stále hľadám,
nie je ich asi príliš veľa,
no presto aj tak stále,
medzi nimi krúžim dokola,
v myšlienkach len pocity chladné,
no spomienky ich v snoch napokon rozmrazia,
do dráh večnosti, do ktorých
vždy každou nocou nevinne padá,
presne vtedy, keď naše slnko posledným lúčom,
za vlny rozbúreného oceánu poddajne klesá,
v našich náručiach zavládne
len prázdne nespútané ticho,
na oblohe nám ešte stále
hviezdy v tichu voľne žiaria,
a nimi blúdi už len chladná spomienka,
že si ma raz mala naozaj rada,
tá láska sladká, čo v mojom srdci
vždy stála, ešte stále celkom nevychladla,
kam sa podel spev nášho srdca,
pred ktorým som mal tak dlho štít,
keď si mi láskou telom kráčala,
o čom je tento sveta krik,
to vraj nevie nik,
ten náš svet bol o láske,
jeho duša hebká žiaľom zmrazená,
kráča ružovým tichom v rozprávke,
zatiaľ čo naše srdce po črepinách
hlasitého kriku, na vlnách
rozbúreného sveta naša láska blúdila...
Teraz už viem, že sme tu iba my,
a naše krásne sladké sny,
do ktorých tíško nežne s láskou potajme
všetko ticho našich sŕdc vkladáme,
do nášho vlastného neba,
tam, kde nikdy nik
ani láska nikdy neumiera,
čas však ešte stále hľadá únik,
no napriek všemu stále verím,
že žiaden vôbec niet,
odkedy sa cesty naše vesmírom vliali,
z oboch sŕdc do jednej hviezdy,
niekde tam, kde skrýva sa náš svet,
verím, že raz aj on odhalí svoj kvet,
jeho ľahké šumenie už lístím znie,
tíško šepká, že už čoskoro krídla svoje
do nebies rozprestrie na ďaleký vzlet,
čaká však na nás, kým aj naša láska,
bude znieť ako tichučký jarný spev,
sviežosťou a mladosťou s nadšením rozpráva,
svoj tajný príbeh, zdráha ho však hnev,
hnev a nárek hlasitých morských sirén,
či žiť v tomto morskom sne,
a či ho hlavou proti múru hle
premeniť plameňom na vrúcny oheň,
a či sa len tak voľne plaviť,
na vlnách hlasitých hľadajúc breh,
oáza ticha, v ktorom len láska dýcha,
a či len tak zľahka voľne padnúť,
až do útrob oslepujúcej tmy, nábeh
bleskov každým skríknutím tlačia
lásku k tmavému morskému dnu,
a ich plačlivým nárekom ešte väčšmi zväčšujú
rozľahlé nekonečné pusté sypké moria,